O nás

Bol už večer. Tiene stromov zahaľovali lesnú cestu stále viac. Keď som vystúpil na hrebeň,
zapadajúce slnko ešte na chvíľku ožiarilo moju cestu a potom sa stratilo za obzorom. Vedel som, že
už nemôžem byť ďaleko, ale cesta v tme vo mne vzbudzovala úzkosť. Strácal som pojem o vzdialenosti
a čase a zvuky lesa som začal vnímať oveľa intenzívnejšie. Citeľne sa ochladilo a túžil som byť už
tam. Trochu som sa hneval, že ma nepočkali. Povinnosti v meste ma zdržali a tak som musel za nimi
vyraziť neskôr a sám…
Po hodnej chvíli som zbadal v diaľke oheň. Našiel som ich, potešil som sa. Obavy zo mňa v momente
opadli a podvedome som sa usmial. Ani som si neuvedomil, že oheň horel v údolí a nie na hrebeni
ako sme boli dohodnutí. Nevenoval som tomu pozornosť a pustil som sa dolu strmým úbočím
z hrebeňa rovno cez husté kríky a mladinu čo najpriamejšou cestou do údolia, kde ma už čakali…

Čím som sa však viac blížil k ohňu, nadobúdal som pocit, že tu niečo nesedí. Tušil som obrysy
stanov, počul tichú vravu a videl siluety pri ohni, ktoré ale nepripomínali druhov, ktorých som hľadal.
Nadobro ma však uistil cudzí hlas, ktorý sa ma rázne spýtal: „Ahoj, kam ideš? A máš kde spať?“
Až vtedy som pochopil, kde som sa to dostal. Predtým som o nich len počul a ani vo sne by ma
nenapadlo, že ich stretnem uprostred lesov, tak ďaleko od mesta…

V to leto som sa s chlapcami v pieskových košeliach so šatkami stretol nečakane ešte raz. Tentoraz
našli oni mňa. Doniesli mi náramkové hodinky po starom otcovi, ktoré som stratil v tú noc v húštinách
nad ich táborom. Nad odpoveďou na otázku, či by som s nimi nechcel niekedy ísť na ich výpravu, som
neváhal ani okamih.

Odvtedy ubehlo viac ako tridsať rokov. Niektorým z nás spomienky na časy skautingu síce už vybledli
v civilnom živote. No celý ten čas sme stáli jeden druhému bok po boku, navzájom sa podporovali,
pomáhali si, boli sme jeden druhému oporou v ťažkých časoch, boli sme svedkovia na našich svadbách,
krstní rodičia našich detí a viem, že už navždy zostaneme „bratmi“.
A niektorí z nás sa skautingu venovali aktívne ešte dlho potom a vychovali ďalšie a ďalšie
generácie správnych a čestných chlapcov, dnes už tiež mužov, akých tento svet naozaj potrebuje.
Nesmierne ma teší, že sme si pred pár rokmi našli opäť cestu k sebe a rozhodli sa spojiť sily
spolu s mladou generáciou dievčat a chlapcov a rozhodli sa sprostredkovať zážitky, budovanie
priateľstiev, zmysel pre česť a zodpovednosť, tímového ducha, zručnosti a poznatky z prírody ako aj
dobrodružstvá, výpravy a letné tábory pre ďalšie generácie.
… toto je príbeh Lesných drakov…